Dobrodružstvo, romantika, vnútorný svet ženy

Dobrodružstvo, romantika, vnútorný svet ženy

nedeľa 26. marca 2017

3. OLD SHATTERHAND: Stopa


V. diel


Stopa, ktorú sme sledovali, bola stále výraznejšia a čerstvejšia. Odhadoval som, že je stará nanajvýš tak štyri hodiny. Krajina pred nami sa začala mierne vlniť a do cesty sa nám postavili malé pahorky. Za jedným z nich náš zrak utkvel na širokom páse, ktorý sa blížil z východu. Ako sme sa k nemu približovali, videli sme, že sa pretol so stopou, ktorú sme sledovali. 

„Uff!“ Winnetou zastavil koňa a na jeho tvári bolo vidieť sklamanie.
„Dokáže môj brat prečítať, čo sa tu stalo?“ vzal na seba opäť rolu môjho učiteľa.
Stáli sme nad križovatkou stôp. Zem bola chaoticky zdupaná a stopa potom pokračovala ďalej na sever.

„Z prérie sem prišla skupina indiánskych bojovníkov. Zobrali našich dvoch do svojho stredu a pokračovali v ceste na sever.“
„Môj brat hovorí správne. Koľko asi bolo koní?“
Opäť som sa sklonil nad stopu, obišiel som ju zo všetkých strán a potom som vyslovil svoj úsudok:
„Bolo ich desať až pätnásť.“

„Tak si to myslí aj Winnetou!“ povedal mi, keď zbežne prezrel odtlačky. „To vidíme našimi očami. Ale môžeme povedať ešte omnoho viac. Vidí môj brat niečo aj svojím vnútorným okom? Kto mohli byť tí bojovníci? Kam majú namierené?“

Inštinktívne sa mi v hlave utvoril obraz – predstava o celej situácii. Len som si potreboval ešte overiť fakty, ktoré Winnetou zaručene vedel, a mne by pomohli potvrdiť moje predpoklady.
„Kým odpoviem môjmu bratovi, chcem sa ho ešte niečo opýtať. Ako ďaleko je najbližšia jicarillská osada?“
 „Svoje sídlo s poľami a plantážami majú asi dva dni cesty na sever.“
To presne vyhovovalo mojej domnienke.

„Bojovníci sa pravdepodobne vracali z lovu bizónov, ktoré teraz tiahnu prériami. Nevracajú sa však do sídla, o ktorom hovoril môj brat. Čakal by som, že niekde nablízku založili loveckú osadu.“
„Uff! Môj brat vyslovil moje myšlienky!“
Viac nepovedal, ale mne to stačilo na to, aby som bol na seba poriadne hrdý.
Moja zálesácka skúška však pokračovala ďalej:
„Čo navrhuje môj brat – čo máme teraz urobiť?“

„Je mi ľúto, že sme dvojicu nedostihli skôr, to by sme mali omnoho jednoduchšie. Stopa hovorí, že sa tu stretli s lovcami asi pred tromi hodinami. Teraz by som priviazal kone o kolíky tu v dolinke a vyliezol na tento najbližší pahorok. Zhora by som preskúmal situáciu ďalekohľadom a potom by som rozhodol, čo ďalej.“

Winnetou neodpovedal, zoskočil z koňa a začal ho priväzovať. Teda so mnou úplne súhlasil. Pridal som sa k nemu a o chvíľu už sme stúpali svižným krokom do kopca. Čím viac sme sa blížili k vrcholu, tým viac sme boli prikrčení, až sme sa napokon úplne plazili. Pred nami sa rozprestierala opäť rovná planina. 

Vytiahol som ďalekohľad a preskúmal som obzor. Na ľavej strane horizontu, tam kde sa vinulo Rio Pecos, som uvidel čiernu škvrnku. Keď som lepšie zaostril, rozoznal som aj jednotlivé body. Podal som ďalekohľad Winnetuovi so slovami:
„Pri rieke som niečo našiel. Mohla by to byť lovecká osada.“

Chvíľu skúmal situáciu a myslím, že jeho orlími očami videl ešte viac, ako ja. Vrátil mi ďalekohľad mlčky prikývol a ako had sa zvrtol smerom dole z pahorku. Nasledoval som ho. Keď sme odväzovali kone, opýtal som sa:
„Teraz si nájdeme úkryt, z ktorého by sme sa mohli priplížiť k osade?“

„Môj brat sa naučil čítať moje myšlienky. Asi mu teda nemusím hovoriť, že pri rieke sa nachádza husté krovie a lesík, kam nepreniknú oči Jicarillov. Tam sa zatiaľ môžeme utiahnuť.“
Pomedzi pahorky, aby nás nebolo také ľahké zahliadnuť, sme sa pustili smerom na západ k rieke. 

Potom zase kúsok na sever, až kým sme neboli dostatočne blízko k osade, ale zase nie príliš blízko, aby sme ohrozili našu bezpečnosť. Winnetou s istotou stopárskeho psa vyhľadal v lesíku malú čistinku, na ktorej sme sa utáborili. Na prieskum sa môžeme vybrať až pod rúškom šera. Keďže nás čaká asi rušná noc, Winnetou navrhol, aby sme sa vystriedali v strážení a spaní, a zobral prvú hliadku. 

Zjedli sme niečo zo svojich zásob a Winnetou sa vybral na obhliadku najbližšieho okolia. Pre mňa nastala ďalšia zo zálesáckych skúšok: je to naozaj majstrovstvo vedieť zaspať na želanie. Evidentne som obstál, lebo keď ma môj priateľ zobudil uprostred sna, slnečné lúče k nám cez stromy prenikali zo západu.

streda 8. marca 2017

3. OLD SHATTERHAND: Stopa!

IV. diel


Vyrazili sme po stope, tento krát jasne viditeľnej. Tiahla sa proti prúdu rieky po jej východnom brehu smerom na sever. Po ľavej strane sa týčil masív rozdeľujúci povodie Rio Grande a Rio Pecos. Za ním leží Sierra Blanca – pre Apačov posvätné Biele vrchy. 

Naša cesta viedla takmer rovnou planinou, a tak sme napredovali dosť rýchlo. Vraníky cválali s vetrom o preteky a spolu s nimi aj moje myšlienky. O indiánskych únosoch som čítal v knihách ešte pred mojím príchodom na Západ a bral som to len ako drsný divošský zvyk a spôsob, ako zamedziť manželským zväzkom medzi blízkymi príbuznými. Úplne iné to bolo teraz, keď som vnímal bolesť rodiny a snáď aj potupenú česť kmeňa, z ktorého dievča uniesli. Zaujímalo by ma, ako sa na to pozerá Winnetou. Občas sme museli naše tempo zvoľniť, aby sme šetrili kone a to bola príležitosť opýtať sa môjho spolujazdca, čo sa bude asi diať s Doolé v najbližších hodinách.

„Môj brat má obavy o unesenú dcéru Apačov?“
„Keby ju uniesol Komanč, to by bolo pre dievča zlé. Tí psi sa preslávili predávaním ukradnutých ľudí do otroctva. Je to mrzký zvyk, ktorý ich naučili bledé tváre, keď im kradli ženy a deti a robili z nich otrokov. Komanči sú veľkí obchodníci a majú veľký zisk z únosov.“
„Čítal som v knihách, že niektoré kmene na jeseň ulúpia mladé dievča, aby ho na jar obetovali pre dobrú úrodu a plodnosť zeme. Aj toto môže Doolé hroziť?“ spýtal som sa.

Bol to brutálny pohanský rituál. Unesenú dievčinu z nepriateľského tábora celú zimu dobre živili, aby ju na jar pri východe rannej hviezdy obradne zastrelili, rozrezali a nechali ju vykrvácať do zeme. Mala sa tak obnoviť úrodnosť prérie. Z kníh som sa dozvedel, že zvyk bol zakázaný, ale potajme ho Indiáni vykonávali ešte dlhé roky.

„Winnetou počul aj o tomto zvyku, robia to kmene zo zeme, ktorú bledé tváre nazývajú Veľké pláne. Títo Indiáni sa volajú Pawnees. Ale Winnetou si nemyslí, že by mladú Apačku uniesli oni, tí žijú príliš ďaleko; ani Komanči, lebo to by stopa smerovala na východ alebo juhovýchod.“
„Čo keď nás chce únosca zmiasť a urobí oblúk? Winnetou ma to učil...“
„Ale Winnetou by nerobil takú nadchádzku s koňom zaťaženým dvojnásobným bremenom. Hlavne, ak sa treba ponáhľať.“

„Takže čo si môj brat myslí?“
„Stopa smeruje na sever. Tam žijú naši apačskí bratia Jicarillovia. Myslím, že úmysel zlodeja nie je zlý. Winnetuovi to hovorí jeho vnútorný zrak. Už vtedy, keď sme videli stopy v tábore, to tak videl. Winnetou sa môže mýliť, ale tuší, že si mladý bojovník v našom tábore našiel svoju nevestu. Preto dievča nie je v nebezpečenstve. Winnetou by každopádne rád stretol bojovníka, ktorému sa podarilo preniknúť cez dvojnásobné apačské stráže. Naše kone majú menší náklad ako jeho, dostihneme ho čoskoro, ešte kým dorazí do najbližšej jicarillskej osady, ak sa poponáhľame. Môžme opäť popohnať kone do cvalu. Howgh!“

Takže takto to asi bolo – ak nás neklame Winnetuov šiesty zmysel. Často ma učil tejto schopnosti – pozerať sa vnútornými očami. Vidieť udalosti svojou intuíciou. Neviem, či sa to dá naučiť človeku, ktorý prišiel z civilizovaného sveta. Dúfal som však, že sa vo mne táto vloha prebudí. Že je vo mne a ticho tam spí. Winnetou ma presviedčal o tom, že ju určite mám, keď som dokázal zabiť grizlyho iba nožom alebo oslobodiť ho zo stredu kiowského tábora. Veril, že tento talent bol daný nielen červeným deťom, ale každému človeku na zemi.

Na nadanie môjho brata sa po tejto stránke podľa mňa môžem stopercentne spoľahnúť. Bol som presvedčený, že sa vo svojom predpoklade nemýli. Ocitol som sa teda na romantickej výprave. Bude rozhodne výhodnejšie dohoniť dvojicu ešte pred tým, než dorazia do osady. Winnetou túžil vidieť toho šikovného prefíkaného muža, čo dokázal vniknúť do tábora cez ostražitú hradbu stráží. Ja som zase myslel na dievča. Zo srdca by som jej prial, aby mohla svoju voľbu pre manželstvo urobiť dobrovoľne a z lásky, nie z donútenia. Zvlášť keď bola taká mladučká!

A tak sme obaja poháňali kone s nádejou, že už ich v diaľke čoskoro uvidíme pred sebou.

streda 1. marca 2017

OLD SHATTERHAND: Stopa!


III. diel



Ráno sme sa teda opäť vybrali k Rio Pecos. Prechádzali sme popri rituálnom típí, kde pokračovali tance. Popri Doolé sa stredali jej spoločníčky, dokonca v niektorých fázach sa pridala aj šamanka. Doolé tancovala s malými prestávkami celú noc, ako som sa dozvedel od Winnetua, a bude pokračovať aj naďalej.

Sledovali sme stopu od miesta, kde sme včera skončili. Môj priateľ bol okúzľujúci stopár, jeho pohyby pripomínali mačacie skoky – s nevídanou ľahkosťou sa odrážal od zeme a opatrne sa presúval stále ďalej, tak aby nezničil nepatrné odtlačky po neznámom návštevníkovi. Obozretne som ho nasledoval a učil sa, aké znaky mi prezradia, že tadiaľ prešiel človek zakrývajúci svoju stopu.

 Jeho trasa viedla popri rieke, ale tu sme narazili na nečakanú prekážku. Skoro ráno tadiaľ musel niekto prehnať zopár koní. Pod ich kopytami nenávratne zmizli všetky náznaky, ktoré nás doteraz viedli. Winnetuova tvár zostala nehybná ako skala, keď upieral svoj bystrý pohľad do diaľky za vodou. Prekutali sme blízke okolie, preplavili sa na druhý breh – ale na pokračovanie stopy sme viac nenatrafili. 

Náčelníkov syn teda opäť upovedomil stráže, ktoré aj ďalšie dni mali zvýšenú pohotovosť. Nič zvláštne sa však nedialo – okrem pokračujúceho rituálu Premeny. Napokon po dvoch dňoch aj bubny a spevy utíchli. Bojovníci rozobrali posvätný stan. Slávnosti sa skončili a život v pueble sa vrátil do starých koľají.

Na ďalší deň Winnetou nečakal, kým prídem ráno za ním, aby sme sa spolu vybrali na dohodnuté „školenie“ v plížení. Sám ma vyhľadal v mojom príbytku. Pristúpil ku mne s horiacimi očami. Muselo sa stať niečo nečakané...

„Čomu vďačím za skorú návštevu môjho brata?“
„Malá Doolé zmizla v noci z puebla!“
„Ušla?“ prekvapene som sa pýtal.
„Uniesli ju! Peš-endatseh, jej otec, je vynikajúci zved a stopár. Hneď ako sa rozvidnelo našiel na východnom brehu rieky čerstvú stopu koňa. Bol zaťažený dvojnásobným bremenom. Peš-endatseh šiel po stope späť a našiel miesto pri pueble, kde votrelec dievča prepadol a odniesol.“

„Rodičia musia byť veľmi znepokojení!“
„Matka je nešťastná, dievča jej veľa pomáhalo, je to jej najstaršia dcéra. Otec sa chcel bez meškania vybrať po stope a priviesť ju domov.“
„Chcel? Teda nešiel?“

Tu sa Winnetou takmer neviditeľne pousmial:
„Nie! Winnetou ho požiadal, aby česť vrátiť dcéru Apačov do jej domova prenechal Old Shatterhandovi a Winnetouvi. Old Shatterhand tu môže ukázať svoje zručnosti. Už to nebude len „škola“, ale skutočné stopovanie a zachraňovanie. Chce môj brat podstúpiť túto skúsenosť?“
„Určite, o tom nech môj brat nepochybuje. Ale otec súhlasil?“

„Cíti sa poctený, hoci najradšej by šiel s nami. Dvaja však budeme stačiť. Nemôžeme ale odmietnuť, že nám dá koňa nabaleného zásobami. Na ceste späť nám poslúži pre dievča. Howgh!“
Uzavreté. Rýchlo som si zbalil pár vecí – teplú prikrývku, zbrane a ...viac som vlastne ani nepotreboval.

Pred pueblom už podupávali tri kone. Na jedného z nich Indiánka, v ktorej som spoznal matku mladej Doolé, pripevňovala vaky so zásobou jedla. Pomáhala jej pri tom aj Nšo-či. Cestou ušetríme veľa času, keď sa nebudeme musieť venovať lovu. A navyše sa aj tak nemôžeme prezradiť streľbou, pretože v divočine sa môžeme ocitnúť v blízkosti únoscu, ktorý by nám – varovaný výstrelmi – mohol ľahko uniknúť. Alebo nás napadnúť zo zálohy.

Takto mi to vysvetľoval Winnetou, keď sme prebrodili Rio Pecos. Matka s deťmi stála na brehu a pozerala za nami, kým sme nezmizli z dohľadu. Kiež sa nám podarí splniť jej túžbu a priviesť jej stratenú dcéru. Ka dish day!