Terapia Karlom Mayom

Viacerí fanúškovia Karla Maya sa priznávajú, že na neho alebo jeho dielo, postavy myslia mimovoľne počas rôznych situácií cez deň. Stáva sa to aj mne - nech robím čokoľvek. Napríklad aj pri čítaní iných kníh sa mi v hlave rozbiehajú prepoje na mayovky. Funguje to aj keď listujem neojungiánsku literatúru, povedala by som, že vtedy ešte intenzívnejšie. 😌 Rozprávala som sa o tom s kamarátkou psychologičkou, hĺbala som nad tým a toto mi z toho vyšlo.  Tým, ktorým táto téma nesedí, samozrejme patrí sloboda teraz sa rozhodnúť, či budú pokračovať v čítaní. 😌

Prečo môžu mayovky fungovať terapeuticky

 

Na Karla Maya sa dá pozerať z rôznych strán strán, ale zdá sa mi, že tento uhol pohľadu tu ešte nebol: terapeutický potenciál mayoviek.

Psychoterapeuti používajú rôzne prístupy a jednou z metód je aj imaginácia. To znamená využitie predstavivosti klienta na usporiadanie jeho záležitostí. V praxi to môže to prebiehať napríklad tak, že klient si vo svojej hlave predstaví, ako by mala ideálne dopadnúť situácia, v ktorej sa cítil poškodený. Uvediem ukážkový, zjednodušený prípad: Šéf na mňa slovne zaútočil, vytýkal mi neprávom veci, a ja som sklopila uši, držala hubu a krok. Zostal mi z toho hlúpy pocit a aj akási zmeravenosť, horkosť. Keď použijem imagináciu, vidím sa, ako mu v pokoji s rešpektom asertívne argumentujem a so vztýčenou hlavou odídem. 

Je zaujímavé, že mozog má schopnosť brať to tak, akoby sa to skutočne stalo. Nastane uvoľnenie a pocit uspokojenia. Keď nie úplne, tak aspoň čiastočne. Minimálne natoľko, aby sa našla energia na pozbieranie sa, zodvihnutie hlavy a nové rozhodnutie zvládnuť to na budúce inak.

Keď ste čítali tento minipríbeh, nezišiel vám na um život Karla Maya? Mne teda úplne plasticky. Zakríknutý, týraný chlapček, neskôr nespravodlivo obvinený mladý muž, väzeň, odvrhnutý spoločnosťou – vo svojej bezhraničnej fantázii skladá príbehy, ako by to malo dopadnúť inak. Najprv spriada plány pomsty, potom nachádza iné riešenia: do neba volajúcu nespravodlivosť strestá samotné nebo. On sám volí cestu odpustenia. K tomu by som rada trošíčku odbočila a uviedla ako príklad jednu americkú onko-kliniku, kde pacientom popri bežnej liečbe ponúkajú odpustenie, ako cestu úľavy a často aj zlepšenia v chorobe.

Na nášho obľúbeného spisovateľa jeho imaginatívne príbehy určite nejakým spôsobom spätne pôsobili. Sám to píše v autobiografii Ja, náčelník Apačov. Spomína, že všetky udalosti naozaj prežil, ale v knihách ich zasadil do iných reálií – či už to boli prérie, pampy, pralesy alebo púšte. Predstavujem si ho, ako sedí vo svojej vile so zavretými očami, v jeho vnútri prebiehajú explózie emócií, výstrely hnevu, rany smútku...

A on všetko zapisuje s úžasnou odhodlanosťou a vytrvalosťou. A čo je najdôležitejšie, stáva sa z neho čím ďalej, tým viac krásna zrelá osobnosť. Dozrieva v človeka, ktorý praje mier a pokoj všetkým. Je schopný pre to nasadiť aj svoju kožu, riskovať – ako sa to stalo v prípade jeho protestu proti nemeckej kolonizácii Číny, keď v diele „A pokoj na zemi“ ide proti vládnej politike. Jeho veľkú prednášku vo Viedni asi nemusím spomínať. Postoje ako súcit, podpora utláčaných, dobroprajnosť, túžba po pokoji jednoznačne patria k prejavom osobnostnej zrelosti a rozvinutej ľudskosti. Pripomínam, že Karlova východisková situácia bola absolútne odlišná od toho, k čomu napokon dospel. Pre mňa je to dôkaz sily imaginácie a zviditeľnenie jeho cesty intuitívnej autoterapie.

Moju úvahu by som uzavrela povzbudením: ak cítite, že mayovky vám robia dobre 😌je to znak, že ich dokážete využiť pre seba ako zdroj. Zdroj v zmysle potenciálu urobiť váš život kvalitnejším a plnším. To by som priala každému čitateľovi, Mayovmu fanúšikovi či návštevníkovi tejto stránky. Tým pádom aj sebe. 😌

Lúčim sa so slovami Hobble Franka: „Či už budete pokladať toto moje zamyslenie za klamnú kompresiu alebo multiplikovanú sofistiku, to už nechám na vaše hemisférne názory, ktoré pri čítaní určite dosiahli vinkulum perplexnej dokonalosti.😆

Esejka prvýkrát odznela v diskusnom fóre na http://karel-may.majerco.net/