4. diel mayovskej terapie – Večná Matka

            Prišiel október a s ním môj čas – ako tradične – si prečítať tematickú poviedku Maryam alebo Fatima. Milý príbeh s vrúcnou atmosférou a humoristickým podtónom. To je môj pohľad a stretla som sa aj s inými postojmi od fanúšikov nášho obľúbeného autora.

Kresťanský pedagóg, pán Policer, o tejto poviedke s citom napísal pár slov, že je to doklad o hlbokej zbožnosti Karla Maya a jeho úcte k Panne Márii.

Mayov životopisec Wollschläger naopak, nasadil kyslú tvár, keď znechutene vyjadruje, že autor sa tu dal zlákať propagandistickými ideami a kvôli zárobku v katolíckom kalendári nahodil tendenčný tón. Nejdem hľadať, kto z nich je bližšie pravde. Chcem sa na to pozrieť z uhla pohľadu neojungiánov – ako to zvyčajne robím v mojich blogoch.

Prvým krokom bude zoom na Máriu – matku Božiu. Nie však z náboženského hľadiska – to už urobili iní, ale zo zreteľa archetypálnej postavy. Kara ben Nemsí ju totiž vystihol práve z tohto aspektu úplne ukážkovo. Niečo ako Mara Durima – ale ešte väčšie a intenzívnejšie. Kým Mara je dušou ľudstva – ako ju nazýva v dráme Babel und Bibel – Panna Mária je ešte viac – je matkou ľudstva. Dokonalé materstvo, ochrana, podpora, starostlivosť, pomoc, neopakovateľná neha materinská bojovnosť a hádam ešte aj čosi navyše – to všetko patrí k obrazu Božej Matky, s ktorým sa stretávame v poviedke Mária alebo Fatima.

Neojungiáni by to mohli nazvať archetyp večnej matky. Je to niečo, čo žije v každom z nás, akési kolektívne vedomie o tom, aká má byť dokonalá matka, aj keď naša biologická matka nesplní tieto predstavy, aj keby sa ako snažila, pretože predsa len je len človek. Vieme si však predstaviť pocit dokonalého prijatia, dôveryplného objatia a chápavej jemnosti. Neviem, ako vám – mne táto predstava robí dobre. Naozaj veľmi dobre. Úžasne to funguje, dodáva to odvahu žiť, schopnosť mať rád ľudí takých, akí sú. Ak ste niečo z toho prežili aj vy – myslím si, že to je práve to, čo by neojungiáni označili ako archetyp matky.

Druhý krok smeruje k hlavnému hrdinovi a jeho úcte k tejto jedinečnej žene. Pamätáte, ako v oný októbrový večer pripravil ružencovú pobožnosť pre kresťanských obyvateľov osady? Z historicko-geografickej stránky mi tu naskakuje otázka, či mohli chaldejskí kresťania v danom časo-priestore poznať modlitbu ruženca a práve v októbri sláviť ružencový mesiac – presne, ako sa to deje dodnes medzi katolíkmi v Európe. To si skutočne nie som istá, skôr by som si myslela, že prastará chaldejská viera má svoje vlastné jedinečné ríty a že v 19. storočí boli vzdialené od rímskej cirkvi. Tu zachytávam vlákna tendenčnosti, na ktoré sa sťažoval Wollschläger. Ale neprekáža mi to – beriem to ako autorskú „fantasy“ invenciu – nie úplne mimo kontextu. Znalci Chaldejcov nech posúdia.

Takže naspäť k hlavnému hrdinovi a jeho slávnosti, na ktorej sa predstavil ako zručný bohoslužobný manažér a pohotový misijný kazateľ, ktorý dojal svojich poslucháčov jednoduchými a vrúcnymi slovami. Pamäť mi zalieta k Mayovým školským rokom v učiteľskom seminári, kde sa mladý chlapec obdarený nevšednou fantáziou s nechuťou zúčastňoval predpísaných školských modlitebných stretnutí. Boli pre neho nudné, strohé a vieme, že si občas aj blicol, čomu sa pri jeho temperamente vôbec nečudujem.

Avšak bohoslužba v kurdských horách má celkom iný charakter. Romantický tajuplný večer na okraji jesenného lesa, osvetlenie lampášmi z tekvíc, dekorácie a výzdoba, na ktorej pracovali celý deň, dojímavá láska dedinčanov k Panne Márii, zapálený kazateľ blízky ľudskému srdcu – to všetko vytvára krásnu príťažlivú atmosféru. Niečo mysteriózne, nadpozemské, ťažko zachytiteľné v trepotavom svetle lucerien. Z takýchto modlitieb by asi ani mladý Karl neutiekol. ;-)

Či už niekto verí v Božiu matku alebo nie (ako sa hovorí o Talianoch, že nie všetci veria v Boha, ale každý verí v Pannu Máriu :-) ), Karl May nám ukazuje, ako nás spirituálna postava Matky ľudstva môže vtiahnuť do duchovnej časti nášho ja a načerpať tam. Načerpať čo? Zženštilosť? Práveže nie. Podľa dobrodružnej časti príbehu môžeme súdiť, že vnútorný život s Máriou, archetypálnou matkou, dáva prezieravú inteligenciu a životnú silu zvládnuť aj krízové situácie, v ktorých sa dedinčania ocitli.

Predpokladám, že táto poviedka pochádza z čias, keď symbolizmus začal prenikať do Mayovej tvorby (rok 1893)– cítiť to tam a je to nielen umelecky pekné, ale aj podporné a posilňujúce. Samozrejme len v tom prípade, ak sa čitateľ chce na to naladiť.

Takže prišiel október, keď v prírode toho života ubúda, a pre mňa je to čas naladiť sa na vnútorné zdroje, ktoré životom priam prekypujú. Ako tradične asi zase siahnem po tematickej poviedke Maryam alebo Fatima. :-)

Originál Mayovej poviedky:
 http://www.karl-may-gesellschaft.de/kmg/primlit/erzaehl/reise/marienk/14-maria/index.htm
S prekladom google chrome do angličtiny - veľmi čítavé!

Esejka prvýkrát odznela 2.10. 2016 v diskusnom fóre na http://karel-may.majerco.net/