Dobrodružstvo, romantika, vnútorný svet ženy

Dobrodružstvo, romantika, vnútorný svet ženy

nedeľa, 30. júla 2017

HOWGH NA ZÁVER

 Príbeh na stiahnutie


Moja fanfic story zdarne dospela až k záveru.
Ďakujem všetkým návštevníkom a čitateľom, ktorý jej venovali svoj čas.
Celý príbeh sa dá stiahnuť a prečítať aj na webe
Mayovky na internetu

A týmto chcem zároveň zo srdca poďakovať jeho adminovi Belenorovi za zalomenie a grafickú úpravu textu!


Nech Vás Veľký a Dobrý Manitou sprevádza na Vašich cestách.
HOWGH!

Apanači de Rio Grande

OLD SHATTERHAND: Epilóg


Po tom, čo sme dorazili do puebla, museli sme rýchlo aspoň v hlavných rysoch popísať naše dobrodružstvo. Celý tábor sa zbehol, aby privítal dvojicu, ktorá priklusala krátko po nás. Dočkali sa mnohých výkrikov radosti a objatí od rodiny.

Keď som po všetkom večer sedel osamote s Winnetuom a pokojne sme pofajčievali, ozval sa nečakane tichým hlasom:
„Winnetou má jednu prosbu pre Old Shatterhanda. Sľúbi mu, že kým bude Winnetou žiť, nebude už nikomu rozprávať o tomto zážitku?“

Nevedel som, prečo to odo mňa žiadal. Hádam mal obavy, že utrpí jeho autorita, keď by vyšlo najavo, že má v srdci nežné miesta, a aká je veľká láska k jeho ľudu – či sú to muži, ženy alebo deti. Nepýtal som sa ho na to, ale svoje slovo som mu dal a čestne som ho aj dodržal.

Teraz sa už všetci môžu dozvedieť, ako sa môj priateľ stal červeným gentlemanom.
Mužom, ktorý bol veľkým náčelníkom a neohrozeným bojovníkom, a zároveň mal odvždy veľké srdce, a naučil sa prejaviť dobrotu a láskavosť tak, ako mu to diktovalo.

nedeľa, 23. júla 2017

4. DOOLÉ: Rozhodnutie


II. diel - finále príbehu


Netrvalo dlho a Winnetou s Old Shatterhandom sa vrátili. Žiarili spokojnosťou, niesli orlie perá a otáčali hlavy smerom k ohňu, z ktorého sa šírila vôňa mäsa a meskalu.
Jedli sme mlčky.
Až v jednom momente Winnetou pozrel na belocha a hlasno povedal:
„Slnko ešte nie je vysoko, nemusíme sa ponáhľať do puebla.“

Rovnako hlasno začal Shatterhand odpovedať:
„Môj brat nechce jazdiť za poludňajšej horúčavy, počkáme na...“
Nedohovoril, lebo počas jeho slov Winnetou vyskočil ako panter a vrhol sa štyrmi rýchlymi skokmi medzi kríky. O chvíľu odtiaľ vychádzal s priduseným Indiánom pod krkom.
„Uff! To je Yudhisthir – najlepší stopár z našej osady! Winnetou nech ušetrí jeho život.“ vzrušeným hlasom sa ozval Čierny Vlk.

„Musí byť naozaj dobrý stopár, keď nás tu našiel,“ ocenil ho Old Shatterhand, ktorý už bol pri Winnetouovi a pomáhal mu dovliecť Jicarilla k ohňu. Dali mu napiť sa trochu vody. Rýchlo sa spamätával.
„Môj brat nech si prisadne a povie nám, čo ho k nám privádza,“ pokojne ho vyzval Winnetou, akoby sme sedeli v jeho príbytku v pueble.
„V tábore zmizli stráže. Kôň Čierneho Vlka nebol pred stanom ani medzi ostatnými mustangami. V stane sme našli stráže,“ vecne zhrnul udalosti Yudhisthir.

„Dážď zotrel všetky stopy. Preto sme hľadali vnútorným zrakom. Vedeli sme, že dievča je z meskalerského puebla, tak som sa vybral tým smerom. Poznám tento úkryt, ktorý Meskalerovia volajú Deravá skala. Pred chvíľou som zazrel čerstvé stopy lovcov a tak som sa priplížil sem. Winnetou má orlie oko, ktoré ma videlo za krovím. Čo spraví teraz s dievčaťom a s Čiernym Vlkom?“

„S mojím bratom Čiernym Vlkom som vyfajčil kalumet priateľstva a pozval som ho nášho tábora. Yudhisthir odovzdá vo svojej osade pozdrav a odkaz Winnetoua, jeho bieleho pokrvného brata Old Shatterhanda a Čierneho Vlka. Howgh!“
Dohodnuté, viac sa nemali o čom baviť. Jicarill sa svižným krokom vzdialil.
„Ušetril nám cestu a vysvetľovanie. To bola milá návšteva od našich bratov Jicarillov,“ usmieval sa Old Shatterhand.

Keď sme balili tábor a nakladali veci na kone, pristúpil ku mne Winnetou.
„Moja sestra Doolé môže venovať svojmu bratovi na chvíľu svoj pohľad a svoje uši?“
Čo mi asi môže chcieť povedať? A asi si nestihol všimnúť, že po obrade Premeny už nie som dayden Doolé!

„Winnetou nepozná moje nové meno, inak by ma nenazval Doolé. Šaman ma na záver slávnosti pomenoval Pierko Rannej Hviezdy.“
Prehltol na prádzno. Ale hneď pokračoval:
„Moja sestra Pierko Rannej Hviezdy urobila dobré rozhodnutie. Pre seba aj pre náš kmeň. Winnetou sa jej chce poďakovať. Ashoge! Ďakujem ti!“

Kým som sa stihla spamätať, uchopil moju ruku a zodvihol ju k svojim perám.
Presne ako vtedy Old Shatterhand. Neviem, čo sa s nimi porobilo... Pripomínalo mi to moju kobylu Kusumu, keď jej prinesiem kukuricu. Vždy mi takto pritláčala svoje mäsité pery na ruku – ale na dlaň, nie takto ako oni.

 Vnútri som sa zase smiala, ako pred pár dňami na slávnosti. Moja tvár však zostala nepohnutá ako skala. Zato Old Shatterhand sa otočil k svojmu mustangovi a začal kašľať s rukou na ústach.

Vydali sme sa na cestu. Po niekoľkých hodinách jazdy som začala rozpoznávať krajinu ležiacu v blízkosti nášho puebla. Vpredu cválali Winnetou a Old Shatterhand, my dvaja za nimi. Keď sme sa priblížili k našim poliam, Winnetou sa otočil a zakýval na nás rukou. Spolu so jeho bielym bratom popchli kone a vyrazili tryskom smerom k pueblu.

Môj spolujazdec sa obrátil ku mne s vystretou rukou. Pochopila som.
Chcel by do tábora prísť tak, aby bolo každému jasné, že sa vracia ako víťaz. 

Nechala som svojho mustanga priblížiť sa k nemu a hop – Vlk ma uchopil a pritiahol na svojho koňa. Sedela som pred ním a opierala sa o jeho rozložitú hruď. Cítila som v sebe pokojné vlny Rio Pecos, ako plynú stále ďalej a ďalej, až sa niekde za horským masívom spoja s Rio Grande.

Pomalým tempom sme sa blížili. Už som začala rozoznávať jednotlivé stupne puebla. Na piatom vyšlo na plošinu zopár ľudí.
Zamávala som im na pozdrav.

pondelok, 8. mája 2017

4. DOOLÉ: Rozhodnutie


I. diel


Zase tá tvár!
Zjazvená tvár nado mnou!
Začala som precitať. Najprv som nechcela otvoriť oči. Chcela som ešte chvíľu zostať v tom sne. Ešte chvíľu podržať v dlani trepotajúceho sa motýľa. Bola to naozaj pravda, že Winnetou prišiel pre mňa? 

Keď ma prekvapil v jicarillskom stane, úplne som sa roztriasla. Vždy, keď ma potom oslovil, som sa chvela. Skutočne tam prišiel kvôli mne? Malo to znamenať, že... Nadýchla som sa. Na dokončenie tej myšlienky som potrebovala odvahu orlice.

Mám si to vysvetliť tak, že ma chce odviesť domov a do svojho príbytku? Blažene som sa natiahla na lôžku a pomaly otvorila oči.
A vtedy som znova zbadala tú tvár.
Čo to má znamenať! Môj únosca je tu zase so mnou? Tak blízko mňa?
A pozerá sa tak previnilo a láskavo. Ako to robí, že aj keď jeho líce aj oko sú znetvorené, jeho pohľad mi pripomína priateľské oči našich mustangov?

V mojom vnútri akoby všetko vykopalo vojnovú sekeru. Vlčica, laň, sova aj orlica tancovali divoký bojový tanec. V zmätku som sa otočila tvárou k skalnej stene. Čo to má všetko znamenať?
„Moja sestra je ešte unavená? Chce odpočívať?“ pýtal sa ma starostlivo.
„Kde je Winnetou a Old Shatterhand?“ spýtala som sa cez zuby.
„Moji bratia skoro ráno zbadali na oblohe krúžiť orla. Niekde tu nablízku musí mať hniezdo. Išli ho vypátrať, lebo Old Shatterhand potrebuje pierka na svoju novú fajku.“

To som vedela, tú fajku mu spravila Nšo-či. Pierka na nej ešte neboli, to už si mal dokončiť sám vlastník. Ale povedal „moji bratia"! Ako to „moji bratia"? Vlčica vo mne zúrila.
Zostali sme pár okamihov v tichu.

„Keď bude moja sestra chcieť, nech za mnou príde von. Mám jej niečo povedať. Aj Winnetou sa prihovára, aby ma vypočula.“ dodal tichším hlasom, postavil sa a odišiel.
Pretočila som sa na chrbát a uprela oči do skalného stropu. Zmätok v mojej duši pokračoval.
Chce mi niečo povedať, niečo, čo neviem a mala by som sa dozvedieť. To by mohlo pomôcť utíšiť vojnu v mojom vnútri.

Vyšla som z Deravej skaly. Tak sme v našom pueble volali túto jaskyňu. Ležala na území našich lovísk, blízko pri hraniciach s Jicarillmi a bola zariadená tak, aby sa sem mohli lovci utiahnuť za zlého počasia. Na Čierneho Vlka – svoje meno mi povedal ešte cestou do osady – som ani nepozrela. Vybrala som sa do lesíka pri potôčku – prítoku Rio Pecos, ktorý tiekol poniže jaskyne.

Trochu som sa o seba postarala, zaplietla si vlasy a vybrala som sa k ohnisku, kde ma už čakal Vlk. Na kameni vedľa neho ležali kukuričné placky. Ukázal na ne rukou. Vzala som si – zdalo sa mi, akoby boli od mojej matky. Známa príjemná chuť mi dodala pokoj. Sedela som, dívala sa do diaľky k rieke a vnímala kúsok domova v mojich ústach. Pri ohni ležala prérijná morka a zajac. Kým som spala, boli muži už na love.

„Winnetou prosí svoju sestru, aby ma vypočula,“ začal znova, akoby vedel, že to meno je dverami do stanu môjho srdca.
Presunula som sa tak, aby som na neho dobre videla a odvážne som sa mu pozrela do očí. Oprela som sa o skalu. Bola som pripravená počúvať. Pochopil. Rozprával mi príbeh svojho otca a matky, aj ako prišiel k svojej jazve. Hovoril jednoducho, jicarillské nárečie bolo pre mňa dosť zrozumiteľné. Potom prešiel k tomu, ako ma uniesol. Vlčica v mojom vnútri zúrila. Vrčala. Opakovala som si slová našej šamanky: Tak je to dobré! Vlčica chráni môj život, moju česť.

Laň chcela od neho utiecť preč. Prečo by som mala byť s niekým, kto ma pridusí, odnesie od mojej rodiny a zavrie do stanu. Jivin-Ela by bola rada, že chcem utiecť od niekoho, kto mi ublížil. Utiecť, ale kam? Kde by ma zaviedla múdra sova, ktorá vo mne prebýva? Tu nemám blízko nikoho.
Tu nemám... Predsa som si na niekoho spomenula! Hlas Ženy v bielom.

Zatvorila som oči a vstúpila do svojej vnútornej jaskyne. Zrazu som sa cítila v bezpečí. Som len tu a teraz. Ja a ona. Žiadny nátlak.
Čo chce vlastne odo mňa tento mladík? Teraz nerozpráva, je ticho. To je môj čas dozvedieť sa to.
„Prečo mňa?“

„Videl som ťa na vašich meskalových poliach. Videl som, ako sa staráš malého brata. Pozoroval som ťa v tábore, aj pri tanci. Vstúpila si do stanu, ktorý mám tu vnútri – pritom ukázal na svoju hruď – a zostala tam bývať. Teraz chcem, aby si vstúpila so mnou aj do môjho stanu z bizónej kože,“ ukázal rukou do povetria, aby som pochopila, že teraz myslí stan skutočný.

„Moja sestra si vytrpela bolesť, ktorú som jej spôsobil. Moje vnútro tiež trpelo bolesťou spolu s ňou. Už nikdy jej ju nespôsobím. Moja sestra sa môže pre mňa rozhodnúť sama. Tak si to prial aj Winnetou.“

Otriasla som sa. Znova to meno! Teda praje si to. Neuniesol ma pre seba, to je číre ako voda v studni nášho puebla. Motýlie krídla ovisli žiaľom. Schúlila som sa do klbka a nechala ten smútok odletieť. Keď som zodvihla oči, Čierny vlk ma napäto pozoroval. Postavil sa a pood-išiel na druhú stranu ohniska. Môj motýľ mal teraz pri ňom dosť miesta na lietanie. Vlčica ticho sedela. Unikajúca laň sa zastavila. Sova zatvorila oči v zamyslení. A čo Žena v bielom?

Pýtala sa ma, ktorý bojovník bol ku mne – okrem toho únosu – taký starostlivý, láskavý a úctivý. V pueble som nepoznala nikoho, kto by mal taký priateľský pohľad a také telo silného vytrvalého mustanga. Jeho príbeh bol príbeh súcitu, bolesti a hľadania svojho wigwamu. V jeho hlave sídli orol, ktorý veľa videl a zažil. Winnetou mu verí. Vyfajčil s ním kalumet priateľstva a volá ho k sebe do puebla.

Čierny Vlk prerušil moje ticho:
„Ak moja sestra pozná odpustenie, bude to pre mňa veľký dar, ak mi ho dá.“
„Čo ty vieš o odpustení?“ mimovoľne som siahla na krížik, ktorý som nosila na krku od svojej slávnosti.

„Winnetou mi ráno rozprával o meskalerskom Bielom Otcovi. Čierny Vlk chce začať znova. Znova si získať svoju sestru – nie únosom, ale priateľstvom a pokojom. Chcem začať nový život medzi meskalerskými bratmi, ak ho prijmú. Winnetou mu dal svoje slovo. A ja som mu dal svoje tiež. Howgh! Dohovoril som.“

Ale potom predsa ešte niečo dodal slabším hlasom:
„Shil nzhoo!“
V mojom vnútri do tmavej noci zasvietila ranná hviezda. Tma začala rednúť a pred mojimi vnútornými očami vychádzalo slnko, rozprestieralo svoje pierka a rozohrievalo moje vnútro svojím teplom.

Vstala som. Pozrela som sa na neho. Opäť ku mne poslal ten pohľad mustanga.
Vykročila som smerom ku koňom. Uchopila som za uzdu toho jeho a vzala ho k potoku. Ako pil, hladila som ho po hrive. Slnko v mojom vnútri sa rozžiarilo. Svietilo, akoby už nikdy nemalo zhasnúť. Spomenula som si na moje zážitky tajomného nebezpečenstva v kríkoch pri poli. Konečne som pochopila, že tam vtedy nestriehol vyhladovaný dravec, ale mladý Indián s veľkým snom o láske a domove.


Keď mal kôň dosť, priviedla som ho späť. Čierny Vlk ešte stále stál akoby v kŕči, ale zrazu sa otočil smerom k skalám a vyrazil zo seba mocným hlasom škrek orla. Odpovedala mu ozvena. Dvojnásobná.

Takže to nebola ozvena, ale dohodnuté znamenie. Winnetou s Old Shatterhandom už vedia, aké je moje rozhodnutie.

Jeho tvár bola teraz slávnostná, ale pohyby pokojné, plné sebaovládania. Rozdúchal oheň a začal ošklbávať morku. Zajac už mal kožu stiahnutú, tak som sa poobzerala po okolí, aby som pohľadala nejaké korienky a bylinky na ochutenie jedla. My meskalerské ženy sme v tomto výnimočné. Poznáme veľa druhov plodín, ktoré sa dajú jesť a ktoré osviežia ústa, aj keď je málo vody. Našla som aj meskal. „Meskal je život,“ učila ma moja matka. Bolo to pre mňa dobré znamenie, že pri našom prvom spoločnom jedle budeme mať aj srdce tejto plodiny, podľa ktorej má náš kmeň meno.

Keď som sa vrátila k ohňu, bolo už všetko pripravené na pečenie. Čierny Vlk vyzeral, ako by sa chystal odísť. Obrátil sa na mňa slovami:
„Dilhil Bacho bude teraz strážiť tábor, kým sa nevrátia moji bratia.“

Vyliezol na Deravú skalu, aby mal dobrý výhľad. Neviem, pred kým vlastne strážil náš tábor, lebo zakaždým, keď som na neho pozrela, upieral svoje oči na mňa.


piatok, 28. apríla 2017

3. OLD SHATTERHAND: Stopa!


X.diel


Čierny Vlk rozprával ďalej svoj príbeh:
„Pred tromi zimami sme sa vracali s ostatnými bojovníkmi z lovu. Mňa a ešte zopár ďalších mladších chlapcov poslal náčelník napred, aby sme oznámili príchod lovcov. Vtedy som ešte nebol bojovníkom. Náš tábor sme našli vypálený. Deti a mladé ženy zmizli, zem bola posiata mŕtvolami. Tam som uvidel aj svoju nebohú matku. Oheň okolo ešte tlel, útočníci nemohli byť ďaleko.


Plný hnevu som sa vybral po stopách a podarilo sa mi dostihnúť ich zadný voj. Boli to lúpežní trampi. Priblížil som sa krytý stromami a napadol jedného, ktorý mal na koni prikrývku mojej matky. Chytil som ho pod krk, ale niekto na mňa zaútočil tomahawkom. Počul som ho svišťať, otočil som sa, aby som sa mu vyhol a dostal som ranu do tváre. Zletel som z koňa. Mysleli si, že mi rozťali lebku a nechali ma ležať na zemi. Tam som sa zmietal medzi životom a smrťou niekoľko hodín.


Veľký Duch však chcel, aby môj príbeh ešte pokračoval. V mrákotách som videl, že sa nado mnou skláňa bledá tvár. Tá ale určite nepatrila k trampom. Postarala sa o mňa, až kým som nebol schopný jazdy na koni. Ukázalo sa, že rana nebola až taká hlboká, v dobrej starostlivosti sa rýchlo hojila. Meno tej bledej tváre iste poznáte, je to slávny lovec Sam Hawkens.“
„Sam Hawkens!?“ zvolal som prekvapene.


„Áno tomuto mužovi som zaviazaný za svoj život a to dvojnásobne. Vrátiť do osady som sa už nechcel, nikoho som tam nemal. Tak ma Sam odprevadil do najbližšieho sídla Jicarillov, ktorý žili na južnej hranici lovísk. Tam sa ma ujali, ale nikdy som medzi nich nezapadol. Cítil som od nich podozrievanie, bol som pre nich iný. Žiadna squaw nechcel prijať moju ponuku vziať si ju k sebe. Tak som sa vybral hľadať inde.


Chcel som sa priblížiť k pueblu Meskalerov, ktorých ženy sa preslávili svojou šikovnosťou a starostlivosťou. Ešte som bol ďaleko od táboriska, keď som v meskalovom poli spozoroval pekné dievča. Muselo byť silné a statočné, keď sa odvážilo zbierať plodinu až v takej diaľke. Sledoval som ju a páčila sa mi stále viac. Nevedel som, či nie je primladá, či už sa môže sta ženou bojovníka. Potom sa ale začala slávnosť Vychádzajúceho slnka a ja som vedel, že sa určite chcem pokúsiť uniesť ju.“


„Natrafili sme na stopu môjho brata a zosilnili sme stráže. Začínam však tušiť, ako sa mu podarilo im uniknúť.“ prerušil jeho rozprávanie Winnetou.
„V tábore som zazrel svojho starého priateľa Sama. Potajomky som sa raz k nemu priplížil, keď sa prechádzal pri rieke. Takmer som ho nespoznal. Nemal na sebe starý lovecký kabát, s ktorým bol zrastený ako grizzly so svojou kožušinou. Mal pekne vypracovaný indiánsky odev.“


Ach, to práve náš milý Sam prežíval svoju mesačnú romancu s Indiánkou Kliuna-ai. Mesačnú – nie že by trvala presne mesiac, ona vlastne netrvala ani celé dva týždne. Kliuna-ai totiž v reči Meskalerov znamená Mesiac – zaspomínal som si popri mladíkovom rozprávaní na udalosti počas môjho pobytu v pueble. Samozrejme vtedy bolo Samovo srdce otvorené pre všetky pošetilosti lásky a naklonené pomôcť akémukoľvek zaľúbencovi.


„Keď ma Sam zbadal bol prekvapený,“ pokračoval Jicarilla. „Vypočul ma a hovoril mi, že srdce treba poslúchať, že aj starý Sam už to vie. Sľúbil, že mi pomôže. Potom sme sa stretli ešte raz. Vyčítal mi, že som bol nepozorný, a že ste našli moje stopy a že teraz budú dvojnásobné hliadky. Chcel som sa teda stiahnuť, ale Sam už mal plán. Povedal mi, že nasledujúcu noc má stráž on so svojimi dvoma spoločníkmi Dickom a Willom. Boli ochotní ma nechať potichu prejsť a pomôcť mi aj v pueble.


To už som odmietol. To by som stratil hrdosť v očiach mojej squaw! Tak som sa celú noc ukrýval pri pueble a čakal som na vhodnú príležitosť. Nadišla na svitaní. Videl som, že z piateho stupňa puebla niekto schádza a na moju veľkú radosť som spoznal dievča, ktoré som hľadal. Podarilo sa mi uchopiť ju odzadu za krk a v najväčšej tichosti preniesť cez spriatelené stráže. Takto mi Sam zachránil život druhýkrát.


Doniesol som svoje dievča do jicarillského tábora a postavil pred stan svojho koňa. Ešte som nemal čas rozpovedať jej toto všetko, keď som vošiel do stanu, čiesi ruky ma uchopili a prebral som sa až priviazaný na chrbte koňa.“


Mladík zmĺkol a nastalo ticho. Slova sa ujal Winnetou:
„Môj brat preukázal statočnosť bizóna aj lstivosť hada. Je bojovným vlkom aj priateľským mustangom. Winnetou ho pozýva do puebla Meskalerov. Môže tam pár dní pobudnúť, a ak ho bude chcieť dcéra Meskalerov, môže tam nájsť nový domov a mať svoju rodinu. Na znak našej dohody teraz vyfajčíme kalumet priateľstva. Howgh!“


Čo bude ďalej teda teraz ležalo v malých rúčkach dievčiny, ktorá spokojne spala pri vchode do jaskyne.

utorok, 25. apríla 2017

3. OLD SHATTERHAND: Stopa!


IX.diel


Miesto na výsluch už bolo pripravené. V závetrí na mieste krytom skalami a kríkmi horel malý ohníček, o skalu sa opieral mladý muž – bez pút. Prisadol som si k Winnetuovi. Obrátil sa na mňa slovami:
„Old Shatterhand nech si spolu so mnou vypočuje príbeh nášho brata. Na svoju česť mi sľúbil, že neujde, a tak ho Winnetou zbavil pút.“


Potom sa pozrel na bojovníka a pokračoval:
„Môj brat nás asi už pozná z puebla, vie, teda že moje meno je Winnetou a bledá tvár pri mne je môj pokrvný brat Old Shatterhand. Alebo sa mýlim, a nie ty si chodil niekoľko dní okolo nášho meskalerského tábora?“


„Áno, poznám vás. Winnetou sa nemýli. A Dilhil-bacho nemá dôvod klamať!“
Volal sa teda Dilhil-bacho – Čierny vlk. Všimol som si, že okolo pása mal pod opaskom tmavú kožu nezbavenú srsti. To vysvetľovalo stopy, ktoré po sebe nechtiac zanechal na kríkoch pri pueble.


Plamene nízkeho ohníka občas vyleteli vyššie a ožiarili Indiánovu tvár. Rozoznával som pekné výrazné črty, ale cez tvár sa mu od koreňa nosa až k ľavému uchu ťahala hrubá jazva, ktorá akoby sťahovala ľavé oko dole a ľavý kútik úst ťahala hore. Napriek tomu nepôsobil na mňa chlapec ošklivo. Išla z neho dôstojnosť a bojovnosť.


Hoci sedel, bolo vidieť, že je vysoký a urastený. Viac, ako zvykli byť Apači, ktorých som poznal. Cítil som, že sa v najbližších chvíľach dozvieme zaujímavé veci. Nechal som Winnetoua nech vedie rozhovor.


„Môj brat patrí ku kmeňu Jicarillov?“ pýtal sa. Aj jemu tu niečo nehralo. „Má meno Apača, ale jeho tvár nie je naša.“
„Winnetou má pravdu. Moje meno znie aj Kaatiit-skiri...“
Môj priateľ sa náhle vymrštil a nasledujúce slová preniesol s dýkou na hrudi nášho zajatca:
„Teda si Pawnee? Čo si chcel s dcérou môjho ľudu?“


Winnetou rozpoznal pawneejské nárečie, ktorým sa mladík predstavil. Asi aj jemu sa v hlave rýchlo vynorili obrazy týraných dievčat. Moje svaly sa tiež napli. Bol som pripravený zasiahnuť.
„Nerozumiem, čo sa stalo, prečo môj brat na mňa útočí. Áno, v mojich žilách koluje aj krv kmeňa Pawnee. Môj otec k nim patril. Narodil som sa ale jicarillskej matke a celý život som prežil s Apačmi.“


„Pawnees zabíjajú mladé squaws na obetu!“ vyštekol na neho Winnetou.
„Niektoré kmene asi áno, ale nech môj brat vypočuje môj príbeh. Nechcel som nikoho zabiť.“
Zostali sme v strehu, ale opäť sme zaujali naše predošlé pozície.


„Môj otec bol scout u bledých tvárí. Postupoval s nimi z Veľkých plání stále viac na západ, až prišiel k príbytkom Jicarillov. Tu sa napokon usadil, našiel si mladú squaw a vzal si ju za ženu. Pár rokov po mojom narodení však zomrel na kiahne. Matka sa o mňa starala a vychovala ma ako Jicarilla. Viem niektoré slová v jazyku Pawnees a mám aj ich podobu - vraj sa veľmi ponášam na otca.“


Ako to hovoril, spomenul som si, že obyvatelia Veľkých plání patria v našich časoch k najvyšším ľuďom Spojených štátov. Preto teda tá postava, ktorá medzi Apačmi dosť vyčnieva!
Mládenec rozprával ďalej svoj príbeh...

streda, 19. apríla 2017

3. OLD SHATTERHAND: Stopa


VIII.diel


Na miesto, kde sme odstavili kone, som prišiel mokrý až na kosť. Winnetou s Doolé pri mojom príchode hneď vyskočili do sediel. Nepadla žiadna otázka, nezaznelo žiadne prekvapenie, keď som sa objavil s ďalším koňom a navyše ešte aj naloženým. Winnetou nás viedol smerom k rieke.


Chvíľu sme cválali popri nej po prúde a potom sme vošli do vody. Pravdepodobne tu bol brod, lebo hladina siahala koňom len po bruchá. Že by Winnetou našiel toto miesto počas obhliadky okolia, kým som spal? Nemal som čas riešiť takéto otázky, lebo sme sa zase pustili do rýchleho poklusu. Cválať sa v blate príliš nedalo, ale aj tak sme išli tak rýchlo, ako to len bolo možné. Búrka sa vzďaľovala na východ a dážď slabol.


Nevidel som na krok pred sebou, veril som len inštinktu môjho koňa, že nasleduje tých, čo idú pred ním. Ako sa dokázal orientovať Winnetou, to zostalo pre mňa záhadou. Raz mi to vysvetľoval slovami, že to pre neho znamená ako keď my – bledé tváre chodíme po svojom dome po tme. Náš príbytok poznáme tak dokonale, že nepotrebujeme svetlo, ideme jednoducho spamäti. Pre neho – syna divočiny – je príroda jeho domom, v ktorom nepotrebuje osvetlenie, aby našiel svoju cestu.


Svoje vysvetlenie vtedy zakončil slovami:
„Môj brat si tiež čoskoro osvojí tento dar, ktorý dopraje dobrý Veľký Duch všetkým svojim deťom!“ A povedal to veľmi presvedčivo.


Mohol som len dúfať, že sa môj neomylný učiteľ nemýli ani tento krát. Nateraz som mohol s istotou povedať, že ešte som týmto darom neoplýval. Ale hoci som sa nevedel orientovať, necítil som obavy a nepodliehal som zmätku. Bol som plný dôvery v schopnosti môjho pokrvného brata. Snáď to môžem považovať za sľubný začiatok mojej westmanskej kariéry.


Po niekoľkých hodinách cesty sa dážď utíšil. Pomedzi mraky presvital kúsok mesiaca, sem-tam zažiarila nejaká hviezda. V ich slabučkom svite som viac vytušil ako zbadal, že po pravici sa nám dvíhajú skalnaté vŕšky a jednom momente som pocítil, že môj kôň stúpa do kopca.


Zastavili sme, niečo zašuchotalo a zrazu som nejasne uvidel Winnetua vo svetle sliepňajúcej pochodne, ktorú napochytre zimprovizoval z akejsi vetvy. Stáli sme pod skalným previsom, za ktorým sa černel vchod do veľkej skalnej pukliny. Odtiaľ asi môj spoločník priniesol suchú haluz.


Pristúpil ku mne a polohlasne mi povedal:
„Nech sa môj brat postará o dievča. Tu v jaskyni naľavo je príjemné miesto na nocovanie. Nech jej Old Shatterhand povie slová gentlemana, ktoré potešia a upokoja mladú squaw. Winnetou sa snažil byť k nej gentlemanom, ale ona sa stále chvela, akoby sa ho bála. Keď bude môj brat hotový, nech príde za mnou tamto pod skalu, vypočujeme spoločne nášho zajatca.“ Podal mi do rúk fakľu a pobral sa odväzovať mladíka z koňa.


Prišiel som k Doolé a odviedol ju dovnútra. Našli sme miesto bezpečné pred dažďom a vetrom, ale aj blízko vchodu. Pomohol som jej pripraviť lôžko, prikrývky sa použiť nedali, kvapkala z nich voda.


Zato tu bolo dosť lístia a konárov, akoby bola jaskyňa na takéto situácie vybavená. Dievča sa správalo pokojne a samostatne, vôbec som z nej nemal dojem ustráchanej slečny. Nechápal som, aký problém mohol mať s ňou Winnetou.


Našiel som aj vyhasnuté ohnisko aj drevo pripravené na zapálenie. Na skaly okolo ohňa sme rozložili prikrývky a ostatné mokré veci, aby sa tu sušili. Videl som, že tu už nie som potrebný, tak som sa vzdialil, celý zvedavý, čo sa dozvieme od nášho indiánskeho Rómea.