Dobrodružstvo, romantika, vnútorný svet ženy

Dobrodružstvo, romantika, vnútorný svet ženy

pondelok 8. mája 2017

4. DOOLÉ: Rozhodnutie


I. diel


Zase tá tvár!
Zjazvená tvár nado mnou!
Začala som precitať. Najprv som nechcela otvoriť oči. Chcela som ešte chvíľu zostať v tom sne. Ešte chvíľu podržať v dlani trepotajúceho sa motýľa. Bola to naozaj pravda, že Winnetou prišiel pre mňa? 

Keď ma prekvapil v jicarillskom stane, úplne som sa roztriasla. Vždy, keď ma potom oslovil, som sa chvela. Skutočne tam prišiel kvôli mne? Malo to znamenať, že... Nadýchla som sa. Na dokončenie tej myšlienky som potrebovala odvahu orlice.

Mám si to vysvetliť tak, že ma chce odviesť domov a do svojho príbytku? Blažene som sa natiahla na lôžku a pomaly otvorila oči.
A vtedy som znova zbadala tú tvár.
Čo to má znamenať! Môj únosca je tu zase so mnou? Tak blízko mňa?
A pozerá sa tak previnilo a láskavo. Ako to robí, že aj keď jeho líce aj oko sú znetvorené, jeho pohľad mi pripomína priateľské oči našich mustangov?

V mojom vnútri akoby všetko vykopalo vojnovú sekeru. Vlčica, laň, sova aj orlica tancovali divoký bojový tanec. V zmätku som sa otočila tvárou k skalnej stene. Čo to má všetko znamenať?
„Moja sestra je ešte unavená? Chce odpočívať?“ pýtal sa ma starostlivo.
„Kde je Winnetou a Old Shatterhand?“ spýtala som sa cez zuby.
„Moji bratia skoro ráno zbadali na oblohe krúžiť orla. Niekde tu nablízku musí mať hniezdo. Išli ho vypátrať, lebo Old Shatterhand potrebuje pierka na svoju novú fajku.“

To som vedela, tú fajku mu spravila Nšo-či. Pierka na nej ešte neboli, to už si mal dokončiť sám vlastník. Ale povedal „moji bratia"! Ako to „moji bratia"? Vlčica vo mne zúrila.
Zostali sme pár okamihov v tichu.

„Keď bude moja sestra chcieť, nech za mnou príde von. Mám jej niečo povedať. Aj Winnetou sa prihovára, aby ma vypočula.“ dodal tichším hlasom, postavil sa a odišiel.
Pretočila som sa na chrbát a uprela oči do skalného stropu. Zmätok v mojej duši pokračoval.
Chce mi niečo povedať, niečo, čo neviem a mala by som sa dozvedieť. To by mohlo pomôcť utíšiť vojnu v mojom vnútri.

Vyšla som z Deravej skaly. Tak sme v našom pueble volali túto jaskyňu. Ležala na území našich lovísk, blízko pri hraniciach s Jicarillmi a bola zariadená tak, aby sa sem mohli lovci utiahnuť za zlého počasia. Na Čierneho Vlka – svoje meno mi povedal ešte cestou do osady – som ani nepozrela. Vybrala som sa do lesíka pri potôčku – prítoku Rio Pecos, ktorý tiekol poniže jaskyne.

Trochu som sa o seba postarala, zaplietla si vlasy a vybrala som sa k ohnisku, kde ma už čakal Vlk. Na kameni vedľa neho ležali kukuričné placky. Ukázal na ne rukou. Vzala som si – zdalo sa mi, akoby boli od mojej matky. Známa príjemná chuť mi dodala pokoj. Sedela som, dívala sa do diaľky k rieke a vnímala kúsok domova v mojich ústach. Pri ohni ležala prérijná morka a zajac. Kým som spala, boli muži už na love.

„Winnetou prosí svoju sestru, aby ma vypočula,“ začal znova, akoby vedel, že to meno je dverami do stanu môjho srdca.
Presunula som sa tak, aby som na neho dobre videla a odvážne som sa mu pozrela do očí. Oprela som sa o skalu. Bola som pripravená počúvať. Pochopil. Rozprával mi príbeh svojho otca a matky, aj ako prišiel k svojej jazve. Hovoril jednoducho, jicarillské nárečie bolo pre mňa dosť zrozumiteľné. Potom prešiel k tomu, ako ma uniesol. Vlčica v mojom vnútri zúrila. Vrčala. Opakovala som si slová našej šamanky: Tak je to dobré! Vlčica chráni môj život, moju česť.

Laň chcela od neho utiecť preč. Prečo by som mala byť s niekým, kto ma pridusí, odnesie od mojej rodiny a zavrie do stanu. Jivin-Ela by bola rada, že chcem utiecť od niekoho, kto mi ublížil. Utiecť, ale kam? Kde by ma zaviedla múdra sova, ktorá vo mne prebýva? Tu nemám blízko nikoho.
Tu nemám... Predsa som si na niekoho spomenula! Hlas Ženy v bielom.

Zatvorila som oči a vstúpila do svojej vnútornej jaskyne. Zrazu som sa cítila v bezpečí. Som len tu a teraz. Ja a ona. Žiadny nátlak.
Čo chce vlastne odo mňa tento mladík? Teraz nerozpráva, je ticho. To je môj čas dozvedieť sa to.
„Prečo mňa?“

„Videl som ťa na vašich meskalových poliach. Videl som, ako sa staráš malého brata. Pozoroval som ťa v tábore, aj pri tanci. Vstúpila si do stanu, ktorý mám tu vnútri – pritom ukázal na svoju hruď – a zostala tam bývať. Teraz chcem, aby si vstúpila so mnou aj do môjho stanu z bizónej kože,“ ukázal rukou do povetria, aby som pochopila, že teraz myslí stan skutočný.

„Moja sestra si vytrpela bolesť, ktorú som jej spôsobil. Moje vnútro tiež trpelo bolesťou spolu s ňou. Už nikdy jej ju nespôsobím. Moja sestra sa môže pre mňa rozhodnúť sama. Tak si to prial aj Winnetou.“

Otriasla som sa. Znova to meno! Teda praje si to. Neuniesol ma pre seba, to je číre ako voda v studni nášho puebla. Motýlie krídla ovisli žiaľom. Schúlila som sa do klbka a nechala ten smútok odletieť. Keď som zodvihla oči, Čierny vlk ma napäto pozoroval. Postavil sa a pood-išiel na druhú stranu ohniska. Môj motýľ mal teraz pri ňom dosť miesta na lietanie. Vlčica ticho sedela. Unikajúca laň sa zastavila. Sova zatvorila oči v zamyslení. A čo Žena v bielom?

Pýtala sa ma, ktorý bojovník bol ku mne – okrem toho únosu – taký starostlivý, láskavý a úctivý. V pueble som nepoznala nikoho, kto by mal taký priateľský pohľad a také telo silného vytrvalého mustanga. Jeho príbeh bol príbeh súcitu, bolesti a hľadania svojho wigwamu. V jeho hlave sídli orol, ktorý veľa videl a zažil. Winnetou mu verí. Vyfajčil s ním kalumet priateľstva a volá ho k sebe do puebla.

Čierny Vlk prerušil moje ticho:
„Ak moja sestra pozná odpustenie, bude to pre mňa veľký dar, ak mi ho dá.“
„Čo ty vieš o odpustení?“ mimovoľne som siahla na krížik, ktorý som nosila na krku od svojej slávnosti.

„Winnetou mi ráno rozprával o meskalerskom Bielom Otcovi. Čierny Vlk chce začať znova. Znova si získať svoju sestru – nie únosom, ale priateľstvom a pokojom. Chcem začať nový život medzi meskalerskými bratmi, ak ho prijmú. Winnetou mu dal svoje slovo. A ja som mu dal svoje tiež. Howgh! Dohovoril som.“

Ale potom predsa ešte niečo dodal slabším hlasom:
„Shil nzhoo!“
V mojom vnútri do tmavej noci zasvietila ranná hviezda. Tma začala rednúť a pred mojimi vnútornými očami vychádzalo slnko, rozprestieralo svoje pierka a rozohrievalo moje vnútro svojím teplom.

Vstala som. Pozrela som sa na neho. Opäť ku mne poslal ten pohľad mustanga.
Vykročila som smerom ku koňom. Uchopila som za uzdu toho jeho a vzala ho k potoku. Ako pil, hladila som ho po hrive. Slnko v mojom vnútri sa rozžiarilo. Svietilo, akoby už nikdy nemalo zhasnúť. Spomenula som si na moje zážitky tajomného nebezpečenstva v kríkoch pri poli. Konečne som pochopila, že tam vtedy nestriehol vyhladovaný dravec, ale mladý Indián s veľkým snom o láske a domove.


Keď mal kôň dosť, priviedla som ho späť. Čierny Vlk ešte stále stál akoby v kŕči, ale zrazu sa otočil smerom k skalám a vyrazil zo seba mocným hlasom škrek orla. Odpovedala mu ozvena. Dvojnásobná.

Takže to nebola ozvena, ale dohodnuté znamenie. Winnetou s Old Shatterhandom už vedia, aké je moje rozhodnutie.

Jeho tvár bola teraz slávnostná, ale pohyby pokojné, plné sebaovládania. Rozdúchal oheň a začal ošklbávať morku. Zajac už mal kožu stiahnutú, tak som sa poobzerala po okolí, aby som pohľadala nejaké korienky a bylinky na ochutenie jedla. My meskalerské ženy sme v tomto výnimočné. Poznáme veľa druhov plodín, ktoré sa dajú jesť a ktoré osviežia ústa, aj keď je málo vody. Našla som aj meskal. „Meskal je život,“ učila ma moja matka. Bolo to pre mňa dobré znamenie, že pri našom prvom spoločnom jedle budeme mať aj srdce tejto plodiny, podľa ktorej má náš kmeň meno.

Keď som sa vrátila k ohňu, bolo už všetko pripravené na pečenie. Čierny Vlk vyzeral, ako by sa chystal odísť. Obrátil sa na mňa slovami:
„Dilhil Bacho bude teraz strážiť tábor, kým sa nevrátia moji bratia.“

Vyliezol na Deravú skalu, aby mal dobrý výhľad. Neviem, pred kým vlastne strážil náš tábor, lebo zakaždým, keď som na neho pozrela, upieral svoje oči na mňa.


1 komentár:

  1. „Shil nzhoo!“ - znamená v jednom z apačských nárečí: „Ľúbim Ťa!"

    OdpovedaťOdstrániť